Lístky som zháňal tak úpenlivo a neodbytne, že nakoniec sa ku mne náhodou dostali - kamarátka, ktorá je v Londýne jeden vyhrala v sms súťaži. Vraj mi ho dá, lebo ona tam nemôže ísť. V piatok 1. júla večer som si u jednej nízkonákladovej leteckej spoločnosti kúpil spiatočnú letenku, ktorá ma vyšla smiešnych 2000 Sk a v sobotu ráno som už aj letel. Na letisku Stanstead som bol pred obedom a v samotnom centre britskej metropoly okolo 13.00 greenwichského času. Po dvoch hodinách státia pred turniketmi som sa dostal dovnútra. Cestou čo najbližšie k pódiu som si spolu s dvestotisícovým davom pospevoval Seržanta Peppera - ani som nevedel, že to spieva Bono spolu s Paulom McCartneym. ďalšie hviezdy sa potom na mňa a ostatných valili ako vo sne. REM, Robbie Williams, Annie Lenox, Velvet Revolver... Ale stále sa blížila tá chvíľa, v ktorú som sa ešte pred mesiacom ani len neodvážil veriť. pink Floyd znova na pódiu? Dave Gilmour a hlavne Rick Wright spolu s Rogerom Watersom? Hahaha, dovoľte mi zasmiať sa. A teraz som tu stál, asi 50 metrov od pódia a vedel som, že už o chvíľu to bude skutočnosť.
A potom to prišlo. Prvé známe zvuky z Dark Side of The Moon a skladba Breathe. Na pódiu spolu s Pink Floyd i gitarista Tim Renwick, multiinštrumentalista Jon Carin. Dave Gilmour hrá na elektrický slide Gibson, potom vezme do ruky čierny Fender Stratocaster, ktorý pouýíval na pódiu pred 24 rokmi v rámci turné The Wall. Začne spievať, hlas má pevný a jemný ako za mlada. Za posledné roky výrazne schudol, je však jediným plešivejúcim členom kapely. Má na to vo svojich 59 rokoch právo. Breathe zahrajú naraz, bez medzistupňa v podobe Time. Roger do mikrofónu skríkne Thank You. Ďalšia skladba - známa Money, znova z Dark Sid. David bez problémov vykričí všetky tóny, Nick Mason bez problémov na bubnoch udržuje komplikovaný 7/8 rytmus. Sólo je ako vystrihnuté z albumu. Ďalšia skladba - legendárna Wish You Were Here. Roger počas úvodnej hry rytmickej gitary povie, že je rád, že znovu môže na pódiu stáť s ostatnými troma a spomenie si i na Syda Baretta, bývalého člena Pink Floyd. Prvú slohu odspieva David, druhú prekvapivo nasadí Roger s rozkývaným hlasom, plným emócií. Tretiu a záverečnú spievajú spolu a pamätníci sa ocitajú znova uprostred sedemdesiatych rokov. Pred poslednou skladbou Roger povie: Here we go! a David na neho trocha vyčítavo, trocha s úsmevom pozrie, ako by mu chcel povedať: Ale, ale, zasa si šéfom ty? A nasadia úvodné tóny Comfortably Numb. Roger už spieva bez problémov, tak ako David svoj nezabudnuteľný refrén. Počas neho dokonca zakýva na dôkaz toho, ako si vystúpenie užíva. Záverečné nekonečné sólo je jedno z najlepších, aké kedy zahral.
Koncert sa končí a prichádza scéna, ktorá sa svojou emocionalitou a silou vyrovná samotnej hudbe. David odchádza, Roger naňho zakričí, ukáže mu rukou - poď sem, vykašli sa na to, čo bolo - a všetci štyria sa chytia okolo pliec, ďakujúc divákom. Ešte dlho do noci v sebe predýchavam to, čo som práve videl. I reached the dizzing height... Keby to tak všetko bola pravda.
